Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

(ODĽAHČENE VÁŽNE) S GUY GILBERTOM

            Richard a Francois sú dvaja bratia, ktorí za mnou často chodievali: „Guy, nemáme ani fuka a máme hlad! Daj nám peniaze na jedlo, ty nás predsa nikdy nenecháš v štichu!“ Raz ma však jeden chalan na nich upozornil: „Guy, zneužívajú ťa a klamú. Richard a Francois každý deň žobrú v metre a kradnú peňaženky. Peňazí majú dosť. Nechajú sa však od teba kŕmiť. Dostanú ťa, lebo ti vždy ukážu prázdne vrecká. Ibaže oni si schovávajú svoje peniaze v slipoch!“
            Za pár dní sa obaja bratia opäť objavili. Znova začali s tým svojím lamentovaním, že sú hladní, ale nemajú peniaze. Povedal som im: „Dnes ste mojimi hosťami. Najeme sa a pôjdeme spolu do kina.“ „Ty si bezva, Guy, je úžasné, čo robíš pre takých chudákov, ako sme aj my!“
            V reštaurácii som tých dvoch lumpov nakŕmil a oni po celý čas neprestávali s lichôtkami, ktoré bohato zalievali beaujolais. Zaplatil som a vybrali sme sa autom do kina. Zastavili sme na križovatke, kde som vedel, že červená vždy trvá dlho. Využil som pauzu a otočil som sa k nim: „Dobre ste sa najedli a napili?“ „Bolo to moc príma, Guy!“ „Tak môžeme byť k sebe teraz úprimní?“ „Guy, my pred tebou nikdy nič neskrývame...“ „No tak si rozopnite rázporky a ukážte, koľko peňazí máte trenkách!“ 
            Zarazene sa na seba pár sekúnd pozerali, a nato jediným pohybom otvorili svoje tajné skrýše, napchané bankovkami.
            „Vďaka za úprimnosť, chlapi. Takže, Richard, koľko si mi to vlastne dlžný? Myslím štyristo frankov, asi aj viac... No tak mi ich teraz daj! Nebudú voňať ružami, to viem, ale čo sa dá robiť...“ Neochotne mi podával peniaze.
            Nato som započul, ako šepká svojmu bratovi: „Počúvaj, on je ešte mazanejší ako sme my!“, čo znamenalo čosi ako: „Vyzerá síce ako trúba, ale predsa nie je sprostý.“
            Vstupenky do kina Francois veľkoryso zaplatil. Teraz, keď prídu za mnou, prednášajú svoju slávnu vetu „mám hlad!“ so smiechom. A keď im poviem „tak sa najedzte zo svojich trenírok“, smejú sa ako šialenci.
            Rád pomôžem, ale hlupák nie som.